Ako hovorí staré príslovie, šťastie je len muška zlatá. V prípade rybárov ide predovšetkým o ulovenie množstva a ak sa dá čo najväčších rýb. Sú však ale prípady, kedy sa o šťastí dá hovoriť aj v iných súvislostiach.

Napríklad nedávno. Boli sme s bratrancom pozrieť miestne kapríky. On lovil klasicky na ťažko a ja ako obyčajne na obľúbený feeder. Obaja sme používali kukuricu a kostné červy. Keďže sa nám na lovné miesta nasťahovali menšie pleskáče, ktoré robili značné množstvo nesekateľných záberov zvolil môj rybársky prísediaci inú taktiku. S cieľom uloviť niečo väčšie umiestňoval na háčik väčšie množstvo kukurice a tým sa snažil odlákať dotieravé biele ryby. Po dlhšej odmlke prišli konečne poriadne zábery v podaní väčších kaprov. Po jednom takom zábere sme skonštatovali skoro jednohlasne: kapor do 50 cm. Bratranec pomaly rybu unavoval a snažil sa súboj vychutnať. Ja som stál na brehu so svojím obľúbeným plavačkovým podberákom a čakal na vhodný moment kedy rybu budem môcť podobrať. Keď sa z dosť prikalenej vody vynorilo striebristé telo pekného zubáča ihneď sme pochopili, že podberák so sieťkou o priemeru 40 cm nám bude nanič. Našťastie obďaleč sedel ochotný rybár, ktorý nám ochotne požičal o poznanie väčší podberák.

Dlho sme sa čudovali, že zubáč zabral na kukuricu a to skoro na pravé poludnie. Neskôr sme spolu vyhodnotili situáciu a prišli sme k záveru, že zubáč zaútočil na malé rybky, ktoré sa nachádzali v blízkosti kŕmidla s krmivom a omylom nasal aj nastražený háčik s kukuricou.

Rovnakých alebo podobných prípadov zažijú rybári nespočetné množstvo a vracajú sa k nim hlavne pri rozsiahlych rybárskych debatách. Samozrejmosťou je pridanie nejakého toho centimetra či dekagramu na váhe ryby ale to je vecou rybárskej latiny.

K šťastiu rybári pripisujú aj ulovenie kapitálnej ryby po častých vychádzkach k vode. Z môjho pohľadu je skutočným znalcom prírody a samozrejme rýb rybár s veľkým R ten, ktorý loví ryby aj v období kedy sú ostatný zástancovia tohto ušľachtilého športu takpovediac nasucho. Podľa mňa nie je umením uloviť raz za čas veľkú rybu, ale rybárske umenie je dosahovať stabilné výsledky počas celej sezóny. Nezavrhujem rybárov, ktorý si privlastňujú všetky úlovky v medziach zákona, ale nešetrné zaobchádzanie s rybami či dokonca pytliactvo nemajú v tejto dobe svoje miesto.

Iný prípad sa mi stal nedávno, kedy sme sa partia vybrali na nočný lov. K večeru sme sa zabávali lovom ostriežov na plávanú. Ako obyčajne sme boli pri vode ja, môj otec a opäť dvaja bratranci. Starší inak rybár telom a dušou presedel pri vode takmer 24 hodín bez prestávky a strážil udice. Jeho brata to po dlhšej chvíli prestalo baviť a len tak nahodil jednu z plavákových udíc s menšou čerebľou na ostrieže. Keď sa po pol hodine k udici vrátil a plavák nemohol na vodnej hladine nájsť, zo zvedavosti prisekol. Ako áno, ako nie vykľul sa z toho statný zubáč. Neskôr sme sa doberali, že majster v rybolove môže byť iba jeden a nemusí byť pravidlo, že je to ten, ktorý je pri udiciach najdlhšie.

Z podobných zážitkov ešte spomeniem ulovenie lipňa v kalnej vode na vobler, takmer kapitálnej podustvy na bliskáč, či pomerne časté zábery dravých ostriežov na cesto či kôrku chleba.

Šťastie je sestrou omnoho nepríjemnejšieho nešťastia, s ktorým sa pri vode stretávame omnoho častejšie. Mnohých mrzí, ak majú na palici svoju životnú rybu a tá im utečie takpovediac z taniera.

Priznám sa, že niekedy som k takýmto situáciám pristupoval podobne. V poslednej dobe som ale pochopil, že záber a následné zdolávanie ryby mi prináša omnoho väčšie uspokojenie ako samotné privlastnenie si ryby. Nejako ma vôbec nemrzí strata úlovku, keď si uvedomím, že rybe ide vlastne o život a vedie vyrovnaný boj. Nakoniec mám šancu ju uloviť neskôr a v omnoho lepšej forme a veľkosti, stačí to iba vedieť.

Musím ale priznať, že triaška a amok ma zachvacuje v prípade ktorý podkladám osobne za nešťastie. Sú to prípady kedy nemôžem ísť na ryby. Ide hlavne o tuhú zimu alebo ak som pracovne zaneprázdnený. Do práce chodím okolo rieky a keď vidím rybárov zabrodených vo vode len ticho im závidím.

Takisto nepríjemným aspektom samotného rybolovu je netolerancia a nevraživosť či dokonca závisť medzi rybármi, ktorá sa ale postupne s príchodom generácie uvedomelých rybárov vytráca.

Onoho času som bol s priateľkou na ryby a pri návrate som nechal podberák zabudnutý pri vode. Keďže cesta tam predstavovala nejakých 20 km už sa mi vracať moc ani nechcelo o spotrebe pohonných hmôt ani nehovoriac. Na naliehanie priateľky sme sa ale k vode vrátili. Bol som milo prekvapený keď ma privítal rybár v ruke s mojím podberákom. Z diaľky videl že odchádzam od vody a všimol si môj podberák. Stihol si už len zapísať číslo auta a dúfal, že sa vrátim. Takéto správanie by malo byť samozrejmosťou medzi tak veľkou komunitou rybárov a k vode by sme sa vracali nielen kvôli rybám, ale aj kvôli priateľom, ktorých pri vode stretneme.

Nezištná pomoc v takýchto prípadoch sa cení a vznikajú nové priateľstvá, ktoré sú cenené nadlho.

1. 3. 2010