Je krásny októbrový deň. Doznievajúce babie leto so sebou prináša chladné rána ale až neskutočne horúce popoludnia plné rojaceho sa hmyzu – teda ideálne podmienky na jesenný lov lipňov na suchú mušku. Prichádzam k vode a vidím, že ryby krúžkujú – teda sú pri chuti. Rozšvihám svoju jemnú muškárku a snažím sa položiť suchého palmera na vodnú hladinu čo najtichšie. Prúd vody nesie mušku priam dokonale a vtedy prichádza jemný až nebadaný krúžok. Už od začiatku záberu cez primeraný zásek to vyzerá na statného lipňa. Jemne ho zdolávam a vtom to prichádza, ryba si to namierila do prúdu a zrazu je preč. Najprv si myslím, že to nevydržal nadväzec tvorený iba 0,10 mm silónom. Pri lepšej obhliadke dna zisťujem že silón sa predral o starú práčku ktorú nejaký „dobromyseľný“ či snáď slabomyseľný človek odhodil do rieky. Hnev mnou burcuje a ja na jeden švih vyhadzujem túto starú železnú opachu na breh.

Určite sa mnohý z nás stretli s rovnakým či podobným príbehom. O tom koľko rýb uhynie „vďaka“ takýmto ľuďom, ktorý považujú prírodu skôr za smetisko ako za miesto oddychu môžeme viesť iba dohady.

Práve v tomto jesennom období je v riekach menej vody . S týmto fenoménom sú spojené nižšie stavy vodných hladín riek, jazier a vodných nádrží. Až v tomto období si viac menej začíname všímať, čo sa nahromadilo v korytách či na brehoch našich revírov.

Po rybároch a dovolenkujúcich turistoch ostalo až neskutočné množstvo všakovakého odpadu od PET fliaš až po nefunkčné autobatérie. Keďže som počas štúdia na vysokej škole okrajovo zašiel aj do enviromentalistiky a ako človeku mi nie je ľahostajný osud našej prírody, chcel by som apelovať na všetkých rybárov a milovníkov prírody, aby sa dôstojne správali k prírode.

Neviem a ani nedokážem pochopiť myšlienkové pochody ľudí, ktorý prídu do prírody a nechajú po sebe množstvo papierov, fliaš, konzerv dokonca exkrementov. Veď ak si tam oddýchli budú sa tam chcieť určite vrátiť. Ibaže im takýto doslova bodrel pripomína ich vlastný domov v ktorom sa cítia najlepšie.

Na začiatku pstruhovej sezóny je možné pozorovať loviacich rybárov, ktorý v pravidelných intervaloch zbavujú trojháčiky svojich voblerov či bliskáčov od všakovakých handier, igelitových vreciek, kobercov, vriec a pod. Brehy takýchto revírov sú v priebehu pár dní obsiate povyhadzovanými odpadkami, ktoré rybári nachádzajú vo vode. Čo sa nachádza pod hladinou našich vodných nádrží do ktorých sa splavujú potoky, riečky a rieky zo širokého okolia môžeme iba tušiť. Za všetko hovorí množstvo plávajúcich odpadkov, ktoré zdobia hladiny väčšiny našich vodných nádrží.

S týmto stavom samozrejme súvisí aj pokles stavov rýb vo vodách. Okrem týchto pevných odpadov ohrozujú populáciu rýb hlavne rozličné cudzorodé jedovaté látky, ktoré sa do vody dostávajú takisto bezohľadnou ľudskou činnosťou.

Vedľa môjho pracoviska sa nachádza veľmi pekný pstruhový revír, v ktorom sa nachádzajú skutočné poklady zo živočíšnej ríše. Jedná sa tak o statné pstruhy, prekrásne raky či vzácne mihule. Nedávno som si všimol, zaujímavý druh športu, ktorý prevádzkujú naši mladý výrastkovia. V neďalekom hypermarkete si za „kačku“ požičajú nákupný vozík a na ňom sa spúšťajú po strmom chodníku, ktorý pokračuje cez most ponad rieku. O tom, že niektorý z nich sa po adrenalínovej jazde vráti s vozíkom na jeho pôvodné miesto smelo zapochybujem. Takže v prekrásnom revíri sa v pravidelných intevaloch nachádza od 3 – 10 takých nie moc lacných vozíkov, ktoré musia rybári prácne vyťahovať von. Aj to je určitý prejav mladosti ale uznajme sami, či to nehraničí s vandalizmom.

Podobných prípadov je mnoho a tento bol iba z tých „easy“. Stretol som sa s prípadom, kedy miestny domorodec vošiel do tejto rieky s malotraktorom kvôli ťažbe štrku. Technický stav malotraktora bol samozrejme viac ako diskutabilný. Olej z neho kvapkal priamo do rieky a vytváral dúhové obrazce. Po upozornení na privolanie hliadky polície sa s nevôľou pobral kade ľahšie. O zákonnosti ťažby ani nehovoriac.

Niekedy je až na počudovanie s akou aroganciou sa niektorý ľudia správajú k prírode a mám taký dojem, že im je to nielen jedno, ale občas majú z toho aj potešenie. Preto by sme si mi dôsledný rybári a milovníci prírody mali lepšie všímať okolie a prípadných narušiteľov uviesť na správnu mieru. Príroda už dávno dvíha pomyselný prst a varuje nás pred možnou deštrukciou.

Naši otcovia a dedovia už iba s nostalgiou spomínajú na obdobia, kedy plávali v našich riekach lososy a ulovenie hlavátky takmer v každej väčšej rieke sa vôbec nepokladalo za kumšt.

Veľmi nerád by som sa preto dožil stavu, kedy budeme musieť svojim potomkom takisto so smútkom v očiach rozprávať o tom ako kedysi žili v riekach ryby a my sme ich lovili a dokonca jedli. Ľudia sa neprávom pokladajú za pánov tvorstva, takýmto prístupom môžeme onedlho prísť aj o to najcennejšie čo máme – prírodu.

1. 3. 2010