Zajtra sa ide na ryby. Je rozhodnuté. V rádiu práve oznamujú presný čas 20.00 roku 2047. V tú noc sa mi sníval krásny sen.

Ráno nasadám so svojím vnukom do elektrického mobilu a nechávame sa automatom zaviesť k neďalekému jazeru. V priebehu cesty obdivujeme nádhernú prírodu, všade je kľud a čisto. Príroda vyzerá ako naaranžovaná, je však skutočná. Stačí otvoriť okno a nadýchať sa čistého vzduchu plnými pľúcami. Ľudia si už dávno vyčlenili svoje priority a príroda až doteraz zastáva v tomto rebríčku prvé miesto.

Auto sa ľahúčko vznáša nad zemou, takže máme prístup takmer všade. Už z diaľky vidíme pri jazere množstvo rybárov, kúpajúcich sa či oddychujúcich ľudí. Aj napriek tomu je všade čisto a úchvatne. Zastavujeme v nádhernej zátoke a pomaly začíname vybaľovať. Supermoderné náčinie už takmer v ničom nepripomína to, s ktorým som chodil vo svojej mladosti na ryby ja. Vnukovi iba s námahou vysvetľujem princíp nahadzovania pomocou klasickej udice, silóna a navijáka. V dnešnej dobe stačí zadať do počítača príslušné súradnice vodnej plochy a robot zavezie nástrahu na nami zvolené miesto. Nástrahy a návnady sú síce zo syntetických materiálov, avšak 100% odbúrateľné prírodou. Zachovanie prírody je prvoradé.

Malý chlapec nevie pochopiť princíp háčikov, bliskáčov, strímrov či  kŕmitok. Súčasná rybačka je o bezbolestnom, ale adrenalínovom zdolávaní rýb. Ryby netrpia ale vzrušenie zo zdolávania s tohto športu nevymizne nikdy.

Krištáľová voda skrýva mnohé tajomstvá. Z brehu vidíme siluety veľkých rýb a v pobrežných partiách rozoznávame húfy statných rakov.

Genetické inžinierstvo dokázalo zázraky. Uloviť v týchto časoch 50 kilogramového kapra či 30 kilogramovú šťuku nie je vôbec umenie. Je to nádhera, som spokojný. Takto nejako musí vyzerať v „nebi“.

Zrazu ale počujem akísi monotónny no nepríjemný zvuk. Je to budík.

Je tu ráno a konečne po dlhej dobe ideme na ryby, vlastne k vode. Nasadáme do auta poháňaného vodíkom. Spaľovacie motory je možné vidieť iba ak tak v múzeu. Splodiny z výfukov urobili dosť škôd.

Po ceste vnímame okolie, nedá sa to vôbec nazvať prírodu. Šedé deprimujúce farby, ktoré všade prevládajú nelákajú naše oči. Okno auta ani neotváram. Pre istotu. Všadeprítomný smog je neznesiteľný a dráždi sliznice očí a pľúc.

Pri vode, či skôr tekutine by sme len ťažko hľadali rybárov. Nechodia sem preto, pretože tu takmer niet života. Voda je takisto ako okolie šedivá a takmer desivá. Všadeprítomný neporiadok a rozličný odpad neprekvapuje nikoho. Nahadzujem akísi „blaf“ a čakáme. Množstvo E-čok, ktoré obsahuje nástraha je prinajmenšom alarmujúce. Ani neviem prečo sem chodím, hádam z nostalgie. Okrem akýchsi mutantov rýb a obojživelníkov sa tu nedá nič uloviť.

V rádiu oznamujú že prichádza kyslí dážď, ktorý leptá dokonca aj pokožku. Nemáme veľa času.

Rozprávam vnukovi o nádherných riekach a jazerách môjho detstva. V počítači som objavil už dávno zabudnutý súbor s fotkami z mojich rybárskych výprav. Vnukovi opisujem rôzne druhy rýb, ktoré v tej dobe žili, na čo sme ich lovili, aké finty sme na ne skúšali. Zaujíma ho to.

S nostalgiou spomínam na hodiny a dni strávené pri vode. Rybárske výpravy. Jarné búrky, horúce letné noci a vlastne všetko.

Potom prichádza nečakaná otázka z jeho strany prečo to už teraz také nie je. Kto to spôsobil – kto je za to zodpovedný. Z oka mi na zem padá ťažká kvapka slzy. Mlčím.

28. 5. 2010