Je sviatok všetkých svätých a ja sa s dvomi kamarátmi vydávam na 190 kilometrov dlhú cestu na východ republiky (dúfam, že nám to mŕtvy prepáčia). Nové auto, nový známy a hlavne nové lokality dávajú tušiť pekný zážitok. Ešte v noci okolo 3.30 vyrážame na cestu a vďaka šoférovej dokonalej jazdy neblúdime po málo označených cestách ani minútu. O spánku nemôže byť ani reči a vzduch je nabitý očakávaniami. Posádku tvoríme ja ako zástupca rybárstva a dvaja kamaráti ktorý okrem rybárstva dokonale ovládajú aj Dianinu doménu – poľovníctvo. Takže okrem zážitkov od vody pozorne počúvam skúsených poľovníkov, ktorý chŕlia jednu zaujímavú príhodu za druhou ako z rukáva.

Po príchode na „miesto činu“ nás čaká známy jedného z nás, ktorý noc až po náš príchod, čo bolo okolo 7.30 ráno prečkal na posede a pozoroval prírodu. Po chutných a výdatných raňajkách a povinnej kávičke nedočkavo očakávame nášho rybárskeho sprievodcu. Ten prichádza po pár minútach a už pri príchode je nám všetkým jasné, že máme do činenia skutočne so znalcom miestnych pomerov. Náš sprievodca je vyslúžilý policajt a rybárska stráž v jednej osobe.

Pracovne si ho nateraz môžeme nazvať Laco. Výška okolo 2 metrov vzbudzuje rešpekt. Trošku zavádzajúce sú šediny, no už pri prvom rozhovore je nám jasné, že miestny pytliaci sa musia mať na pozore. Okrem miesta lovu, rybárčenia a poľovačiek rozoberáme aj tunajší ťažký život ľudí a zlú situáciu tohto kúta Slovenka vôbec.

Ešte nabrať nástrahové rybky, deň vopred nachytané, zvoliť revír a môžeme ísť. Prvá zastávka je pri mŕtvom ramene, ktorý „okupujú“ miestny rybári. Keďže sme viacerí na takto preľudnené miesto rozhodne nechceme ísť. Preto sa presúvame niekoľko sto metrov nižšie, kde nás Laco ukladá na veľmi sľubné miesto. Oproti nám je leknové pole, vpravo aj vľavo od nášho stanoviska množstvo potopených konárov. Proste ideálne miesto. Brehy lemujú až mystické vŕby na ktorých parazituje Imelo biele. Navôkol nevidieť vo vode žiadnu PET fľašu a brehy sú až dokonale čisté. Už od začiatku sme mylo prekvapený a tešíme sa na zaujímavý lov. Nahadzujeme prevažne na dravcov. Pár udíc ide na ťažko, pár na plavák. Ja s Lacom nasadáme do člna a sondujeme rameno umelými nástrahami. Ani nie po 10 nahodení prichádza na Lacovu plandavku záber takmer pri loďke. Ja mám niekoľko nesekateľných záberov a občas pozorujem rybu, ktorá sleduje nástrahu až k lodi. Po náhodnom nahodení do stredu lekien prichádza očakávaný záber a ja konečne zdolávam svoju prvú zubatú krásavicu.

Prechádzame takmer kilometer mŕtveho ramena, no okrem počiatočného úspechu neprináša táto voda už žiadne vzrušenie. S Lacom ešte preskúmame brehy, či tam nie sú nahodené pytliacke šnúry a až po negatívnom zistení sa vraciame späť na suchú zem.

Po krásnom no na úlovky nie moc vydarenom začiatku sa rozhodujeme pre výdatný obed, ktorý tvoril špeciálny guláš našich hostiteľov. Po obede nás Laco vedie smerom k Teplárni vo Vojanoch priamo na rieku Laborec. Pri vode je množstvo rybárov a Laco si plní svoju povinnosť rybárskej stráže priam dokonale a ihneď sa vydáva na prieskum dodržiavania rybárskych predpisov.

Laco nám rozpráva nedávnu príhodu, ktorú zažil na neďalekej VN. Naďabil na istú rybársku „celebritu“ , ktorá lovila spolu so svojím partnerom spolu na 18 prútov!!! Po zistení priestupku túto skutočnosť okamžite posunul kompetentným s nádejou na potrestanie vinníka. Skepsa v jeho hlase o doriešení tohto prípadu nám dala tušiť ako to asi celé dopadne.

Následne nás ukladá na mierne prúdivú vodu a kolegovia začínajú loviť na syrové krmivo v kombinácii, kostné červy a kukurica. Zábery prichádzajú takmer okamžite po zakŕmení. Kamaráti zdolávajú niekoľko druhov rýb medzi iným: beličky, kapra, karasa, boleňov a. i.

Ja sa venujem prívlači a v neveľkej zátoke postupne zdolávam pár niekoľko menších šťučiek, ktoré samozrejme púšťam čo najrýchlejšie späť do vody. Z teplárne po krásnom začiatku začali postupne púšťať naraz množstvo vody, rameno sa zakalilo a zábery samozrejme v okamihu prestali.

Rozhodujeme sa pre odchod, no Laco nás prehovorí (ani sa veľmi nemusel snažiť) na jedno mŕtve rameno o ktorom vie, že sa tam nachádza niekoľko zaujímavých rýb. Po príchode sme opäť vo vytržení a očarení krásou tzv. mŕtveho ramena, neviem kto vymyslel tento názov ale tu to rozhodne na mŕtve nevyzerá. Ryby cítiť vo vzduchu všade navôkol. Je už takmer šero a začína fúkať nepríjemný studený vietor, no mi sa rozhodujeme ešte chvíľu pobudnúť. Laco nám rozpráva o veľkej šťuke, ktorú mal miestny rybár už niekoľkokrát na udici, no ani raz sa mu ju nepodarilo úspešne zdolať. Laco tvrdí, že ak ju niekedy niekto zdolá, bude to určite Slovenský rekord a mi mu bez mihnutia oka veríme. Spomína si na obdobie, kedy v tomto ramene lovil pekné zubáče a raz sa mu podaril zubáč, ktorý sa dokonca nevmestil do detskej vaničky.

Sám ale nedá dopustiť na Sumčeky americké a práve kvôli nim nás sem zaviedol. Vyberáme iba jednu udicu zostrojenú na jemnú plavačku a v priebehu pár minút lovíme niekoľko kusov tejto nenápadnej rybky. Laco tvrdí a známi my to potvrdzujú, že Sumček je veľmi chutná ryba, z ktorej sa dajú pripraviť tie najlepšie delikatesy. Laco ich má v tejto sezóne nalovených cca 1800 kusov a mäso sumčeka by nevymenil ani za mäso zubáča.

Príjemne unavený hodnotíme deň za vydarený, vraciame sa na základňu. V rýchlosti sa lúčime s hostiteľmi a našim sprievodcom Lacom a vydávame sa na spiatočnú cestu.

V tento deň sme neprekonali žiadny hmotnostný rekord ulovených rýb, ale spoznali sme veľmi milých ľudí, zoznámili sa s ďalším nádherným kútom našej republiky a hlavne sme prežili ďalší nádherný deň strávený na rybách. A o to predsa ide.

1. 3. 2010