Revíry

Slovensko, aké si?

Máme tu záver roka a s ním množstvo bilancovania, vyhodnocovania a predsavzatí. Mnohý z nás rátajú úlovky, iní majú svoje trofeje zaznamenané vo forme fotiek. Kto z nás sa ale zamyslel nad tým čo dal vode, narozdiel toho čo som si z vody zobral sám.

Hoci nepatrím k nejakým historickým pamätníkom, v poslednej dobe zisťujem až neskutočné zmeny, ktoré sa dejú v rybárstve ako takom.

Po roku 1989 kedy sa pre slovákov otvorili hranice takmer do celého sveta sa roztrhlo vrece s takzvanými rybárskymi cestovateľmi.

Samozrejme najprv to boli tý, ktorý prevažne na to mali a ktorý mali aspoň aké – také styky so zahraničím. Postupne vznikali agentúri, ktoré ponúkali a vlastne dodnes ponúkajú zájazdy, ktoré sľubujú neskutočné zážitky a životné úlovky.

Samozrejme, keď som prvýkrát čítal takéto články, ktoré opisovali až neskutočné príbehy bol som doslova vo vitržení. Uloviť desiatky kaprov na malom ľahko dostupnom rybníku, zdolávať sumce astronomických veľkostí a počtov, loviť v „panenských“ vodách plných rýb je snom hádam každého rybára.

Postupom času sa začali články množiť a povedal by som v dosť výraznej miere opakovať. Po prečítaní názvu som si bol istý aký obsah bude nasledovať: prišli sme, nachytali množstvo rýb a odišli.

Informácie o náradí, nástrahách, počasí či dokonca doplnkových službách boli buď nepodstatné alebo aspoň podľa mňa zavádzajúce. Pretože ak na mori v Nórskych fjordoch tresky idú, je v podstatne jedno akú nástrahu im ponúkneme.

Musím ale priznať, že mnohé články boli a určite budú poučné a pre mnohých nenahraditeľné.

Určite aj mnohí autori trpko oľutovali svoje rozhodnutie publikovať svoje poznatky v rôznych médiách. Keď sa po určitom čase vrátili na dovtedy zabudnuté miesta niekde vo svete a videli tú spúšť narobenú hlavne svojimi krajanmi, od úžasu im určite ostávali stáť vlasi na hlave. Množstvo neporiadku, nešetrné zaobchádzanie s ulovenými rybami a poväčšine nevhodné správanie tzv. rybárov.

Rybáry mali hlavy plné Španielska, Rakúska, Talianska či dokonca Mongolska. Na naše krásne revíri pozerali cez prsty a opovrhnutím. Veď ako sa môže taký Váh porovnávať so svetoznámou riekou Pád. Avšak keď si uvedomíme, že na Slovensku je cca 114000 rybárov na 29000 ha vodných plôch nemôžme sa takému stavu vôbec čudovať.

Došlo ale k zlomu. Rybári sa nabažili rozprávania o rybách, ktoré sa nachádzajú stovky či tisícky kilometrov od domova. Možno k tomu dopomohol aj fakt, že v posledonom období sa chytilo v našich vodách pár skutočne veľkých rýb. Rybári pomaly ale iste začali chápať, že rýb je u nás dostatok, len treba vedieť ako na to.

Kto aspoň raz navštívil takú Oravu a podarilo sa mu uloviť čo i len pár bojovných a silných rýb (trebárs „iba“ ostriežov), určite si tento kraj na severe Slovenska zamiloval. A takých alebo aspoň podobných revírov je u nás mnoho.

Popri štúdiu na vysokej škole som sa dostal k mnohým revírom Slovenska. Loviť veľké pleskáče na Sľňave, zubáče na Ružíne či karasi v mŕtvych ramenách Váhu bolo pre mňa vždy zážitkom. O veľkých VN ( Kráľová, Zemplínska šírava, Domaša, Liptovská mara), riekach (Váh, Dunaj, Hron, Hornád) alebo menších potokoch ani nehovoriac.

Popri rybách som spoznal mnoho krásnych zákutí, ktoré si možno častokrát ani neuvedomujeme. Stretol slušný počet úprimných a dobrých ľudí a spoznal mnohé krásy našej krajiny.

Takže Slovensko problém s krásnym prostredím či vodami určite nemá. V minulosti nebolo ani náradia ani dostatočne odbornej literatúry, takže osveta bola minimálna.

Kto by si len pomyslel pred pár rokmi, že nebudeme chodiť na ryby všeobecne, ale budeme sa špecializovať na konkrétny druh. V súčastnej dobe existujú: sumčiari, pstruhári, lovci špecializujúci sa na pleskáčov, jalcov, ostriežov atd.

Ak si prečítame akúkoľvek rybársku príručku častokrát natrafíme na takúto alebo podobnú vetu: rybárstvo ako každá ľudská činnosť ovplyvňuje prirodzený kolobeh života v riekach a vodných nádržiach, prispieva k zlepšeniu ekologických podmienok vodných tokov a rybníkov, ako i k racionálnej výžive obyvateľstva.

Aspoň by to tak malo byť, ale veľakrát nie je. Okrem prirodzeného znečistenia existuje aj antropogénne s ktorým sa príroda vysporiadava oveľa ťažšie. Množstvo odpadkov prevyšuje možnosti samočistenia.

Doslova tony odpadkov nachádzajúcich sa v okolí jazier a hlavne umelých vodných nádrží, ktoré sa nachádzajú na riekach splavujúcich vodu zo širokého okolia je značné. Aj keď vodohospodáry rozhodnú o spustení takýchto priehrad na nižšiu úroveň, nakoniec jednoducho nie sú peniaze na odstránenie množstva odpadkov. Natíska sa mi novodobé príslovie: peniaze sú až na prvom mieste.

Onoho času som bol svedkom spustenia Ružína a odvozu niekoľko desiatok nákladných áut odpadu. Pri poslednej ceste okolo tejto inak krásnej lokality som bol zhrozený z množstva naplavených PVA fliaš, polystirénov či iných plávajúcich materiálov. Čo sa nachádza na dne môžeme len hádať.

Kedisi medializovaný problém Východného slovenka, konkrétne ukladanie PCB látok v svalovine rýb v Zemplínskej šírave bol prvou lastovičkou, ktorá mala poukázať na súčastný stav ekológie na Slovensku. Na druhej strane rybám táto skutočnosť evidentne nevadí a veselo si žijú ďalej. Takže máme raritu v podobe najväčšieho a veľmi dobre zarybneného revíru so systémom chyť a pusť.

Nie tak dávno bola situácia na našich revíroch doslova katastrofálna. Množstvo odpadu z priemyslu, znečistené vody, pôda a ovzdušie z ťažkého priemyslu, to všetko boli aspekty, ktoré prírode vo veľkej miere škodili.

Na mojej obľúbenej rieke Hornád to nebolo inak. Blízkosť ortuťovne jej dávali predpoklad mŕtvej rieky. Neveriacky som počúval otcove rozprávania o kapitálnych pstruhoch, lipňoch a dokonca hlavátkach.

Situácia sa ale zmenila. Ortuťovňu zavreli a lipne a pstruhy sa do rieky vrátili. Dokonca som v Hornáde videl mihuľu a raka: indikátorov čistej vody.

Pred 3 rokmi miestna mliekareň „nechtiac“ vypustila do rieky mliečne kaly, ktoré mali za následok úhyn hlavne lososovitých rýb. Známy po príchode na miesto činu mal pri sebe aj kameru a celú skazu uchoval pre budúce generácie. Na úseku 50 metrov má zachytených cca 200 krásnych lipňov a obraz uhynutého 80 centimetrového potočáka vyráža dych.

Pred pár rokmi ma potešilo rozhodnutie Rady SRZ o zníženom množstve privlastnených kaprov na rybára a rok. Veď údaje niektorých superlovcov o 200 a viac kusov chytených a samozrejme zamrazených prípadne predaných rýb boli alarmujúce.

Omnoho viac ma ale zarazili funkcionári, ktorý každoročne vyhodnocujú rybársku sezónu. Do nebies takmer vychvaľovali rybára, ktorý za pstruhovú sezónu ulovil 180 pstruhov. Pritom ak si to spočítame, ak by za 4,5 mesiaca chodil počas týždňa povolené 3 dni na ryby a privlastnil si 4 kusi potočákov dohromady to robí cca 215 kusov. Náš superrybár asi má až príliš veľa voľného času.

Onoho času som sa vybral poobede na ryby. Po chvýli hľadania vhodného miesta som našiel plochu na ktorej boli evidentne nedávno rybári. Množstvo odpadkov, obhorené kmene stromov a všeliaké exkrementy boli všade okolo. Najviac ma ale zarazili doslova desiatky odrezaných hláv nie malých kaprov.

Spomýnam si na rozprávanie istých štagmastov pri pive, kedy víťazoslávne vychvaľovali svoje rybárske schopnosti. Dopodrobna rozpovedali zážitok z jednej rybačky, kedy zubáče boli pri chuti a oni si pre istotu zapísali iba po jednom a zvyšných 8 pekne ukladali do kufra auta: pre istotu.

Možno by nebolo na škodu zaviesť takéto limitačné kvóty aj pre iné respektíve všetky druhy rýb.

Takže v konečnom dôsledku ak si to zhrnieme, pri zvýšenej ochrane prírody ako celku a uvedomení si skutočnosti že nie všetko čo chytím si musíme zákonite aj ponechať, môžme mať za chvýľu skutočné Mongolsko aj doma.

6. 5. 2010

Naše revíry skrývajú naozaj mnoho bohatstiev

Krása Dediniek je impozantná

Ropuchy sú taktiež indikátormi čistých vôd

Takéto poklady by sme v Mongolsku iba ťažko hľadali




Diskuze


Nový příspěvek

Nové příspěvky mohou přidávat pouze přihlášení uživatelé.


Nákupní košík: Položek: 0
Cena: 0,00