Revíry

Čaro rybačky

Mnohý čitatelia majú po prečítaní niektorých článkov či príbehov dojem, že rybačka je jedna z najjednoduchších vecí na svete. Myslia si že autori článkov lovia ryby všade a za každých okolností. S podobným prístupom som sa stretol aj v mojom prípade. Musím povedať, že nie vždy sa mi darí a častokrát majú navrch ryby. Ruku na srdce, koľkokrát ste odchádzali od vody s dlhým nosom a možno aj trochu sklamaný – jednoducho ryby nebrali.

Prvý príspevok by som kľudne mohol nazvať: ako sme (ne)chytali na Kráľovej.

Bolo to tento rok cez moju dovolenku. Na pozvanie kamaráta, ktorého som mimochodom dlhšiu dobu nevidel, som sa s priateľkou vybral na juhozápad našej republiky do obce v okrese Galanta.

Po zvítaní sme od prvej chvíle kuli plány ako sa čo najrýchlejšie dostať k vode. Kamarát, inak blázon do sumcov mi predstavil svoje tajné zbrane v podobe sumčích špeciálov a multiplikátorov s „ťažkotonážnymi“ šnúrami. Keď som v garáži uvidel novučičkú loď ani na chvíľu som nezapochyboval.

Po príchode k vode som bol očarený nielen okolitou prírodou ale aj čistotou vody a okolitých brehov. Po nalodení sa začíname striedavo veslovať k predpokladanému miestu lovu. Hodnotíme situáciu ako dobrú a náladu nám nekazí ani mrholenie, ktoré sa postupne mení na jemný no hustý dážď.

Nástrahy tvoria predpisové karasy a dážďovky, dokonca kamarát zobral so sebou pre istotu aj pečienku pripravenú na večeru. Miesto lovu vyzerá ako z rozprávky, kamarát s pomocou vábničky puká ostošesť a predsa. Jednoducho nič. Jediný moment, ktorý nám dvíha na chvíľu adrenalín je záber cca 1,5 m konára, ktorý putoval podľa pravidiel chyť a pusť späť do vody.

Keď sme sa kvôli dažďu presťahovali aj s loďou pod cestný most, natrafili sme na rybára, ktorý ťahal zubáča za zubáčom. „Kto umí – ten umí a kto neumí nech čumí.“

Na člne sme vydržali celých 5 hodín a domov sme sa vracali mokrý ako myši no s akýmsi pokojom na duši, ktorý poznajú hlavne rybári, ktorý nechodia k vode kvôli mäsu rýb.

Takýchto a podobných prípadov je skutočne veľa, no stretnúť svojich dobrých priateľov a pobudnúť pri vode pekné chvíle je rovnako inšpirujúce ako ulovenie veľkej ryby.

V časoch, keď bol Hornád ešte skutočne bohato zarybnenou riekou som v začiatkoch skúšal loviť lipne na vlastnoručne vyrobené suché mušky. Boli obdobia, kedy som v priebehu 15 minút ulovil 4 mierové ryby. Po takomto raketovom nástupe do mojej premiéry muškárenia som si myslel, že aj túto oblasť rybolovu mám zvládnutú. Po takomto plodnom období prišla ale riadna sprcha v podobe série hluchých dní, počas ktorých som nechytil ani šupinu. Ak by som tam nechytil predtým nič určite by som uveril, že rieka je bez rýb.

Posledný prípad sa mi stal práve v čase intenzívneho nasádzania nových rýb do revírov, kedy čerstvo nasadené ryby berú ostošesť. V jedno novembrové popoludnie som sa vybral k miestnemu rybníku, do ktorého boli pred niekoľkými týždňami vysadené kapry a šťuky. Keď som sa dostal na miesto lovu ostal som ako obarený, všade navôkol postávali rybári a čakali na toho svojho kapra. Ak by nebol pokročilý november myslel by som si, že sa tu odohrávajú rybárske preteky.

Ja ako jediný zástupca priaznivcov prívlače som len z ťažkosťami našiel miesto, kde by som mäsochtivých rybárov nerušil.

Vedel som že ryby tu sú a že sú hladné no aj napriek tomu som sa hodnú chvíľu trápil, kým som sa šťukám trafil do ich chutí. Do karabinky som postupne zapínal nástrahu za nástrahou a nič. Až nakoniec som skúsil vobler, ktorý mi daroval kamarát s tým, že na neho v živote nič nechytil. V mojom zúfalstve bolo toto riešenie posledným východiskom.

Ako správne tušíte práve tento vobler mi priniesol v priebehu hodiny 5 pekných šťúk, ktoré samozrejme čo najrýchlejšie putovali späť do vody.

Práve pre túto pestrosť a nejednotvárnosť mám rybačku veľmi rád a stále sa k vode rád vraciam.

1. 5. 2010

Konečne prvá

Na postriežke

Jednoducho nádhera

Niekedy nepomáha ani maximálne sústredenie




Diskuze


Nový příspěvek

Nové příspěvky mohou přidávat pouze přihlášení uživatelé.


Nákupní košík: Položek: 0
Cena: 0,00